Príroda

Veľký Klíž leží pri severnom úpätí pohoria Tríbeč v bočnom údolí na hornom toku potoka Vyčoma. Nadmorská výška v strede obce je 250 m n. m., v chotári 201-559 m n. m.
Severozápadná časť chotára je na odlesnenej, výmoľmi rozčlenenej pahorkatine, ostatná na vrchovine a hornatine Tríbeča. Tribeč patrí medzi kryštalické druhorodé pohoria a charakterizujú ho kremencové hôrky. Katastrom pretekajú tri potoky, jeden vyviera pod hradbami kostola v Klížskom Hradišti- Lázeňský potok, , druhý tečie cez Salanju /Kráčiny/, tretí je Vyčoma. V r. 1943 sa začali robiť v našom chotári melioračné práce, odvodňovali sa nekvalitné, močaristé lúky, ktoré sa po odvodnení stali ornou pôdou.
Flóra: svahy sú porastené dubmi a bučinami, ktoré sa striedajú s ihličnatými drevinami smrekom a borovicou. V nižšie položených miestach sú hrabové a brezové porasty, rastie tu lieska, breza, jaseň, javor, agát.
Rastú tu aj vzácne a chránené druhy ako hrdobárka páchnuca, kručinka chlpatá, hrachor benátsky, kosatec nízky, hlaváček jarný, poniklec veľkokvetý, ľalia zlatohlavá a rad ďalších chránených druhov.
Fauna - veľmi dobre sa v Tribeči darí srnčej zveri, bola tu dosadená aj danielia a muflonia zver, je tu diviak, jazvec, líška, kuna… V CHKO Ponitrie si pozornosť zaslúži výskyt rysa ostrovida a mačky divej ako pôvodných šeliem. Zo vzácnych dravých vtákov sa v oblasti vyskytuje orol krikľavý, hadiar krátkoprstý, sokol sťahovaný a včelár obyčajný.

Z ovocných drevín sa u nás darí najmä jablkám, hruškám, orechu, čerešni, z kríkov ríbezle, egreše. Vzhľadom na mrazy v menšom sa pestuje marhuľa, broskyňa, slivkám bystrickým sa kedysi veľmi darilo. V roku 1928-29 prišla pre stromy katastrofa – v zime vystúpil mráz až na – 38° C. Vyhynuli temer všetky slivky. Neskôr sa zas slivkám darilo, v každej rodine sa varieval v kotli slivkový lekvár, potom slivky bystrické, možno aj vďaka chemickým závodom napádali choroby.

Klimatické údaje zodpovedajú celkovému charakteru tejto podhorskej oblasti. Priemerná ročná teplota je 9°C, ročný priemer zrážok 700 mm. Začiatok obdobia s priemernou dennou teplotou nad 0° C býva od 21.2. a koniec tohto obdobia - 6.12. Priemerný dátum prvého mrazivého dňa je 11.10. Prevládajú vetry od SZ a S. Priemerný relatívny počet slnečného svitu 2 200 hodín, v mesiacoch IV – IX 1600 hodín. Zimy tu bývali mrazivé, zasnežené. Cez zimu bývalo toľko snehu, že sa chodilo na veľkých saniach.

Chránená krajinná oblasť PONITRIE

bola zriadená Vyhláškou bývalého MK SSR č. 53/1985 Zb. zo dňa 24. júna 1985 v znení zák. NR SR č. 287/1994. Do tejto Chránenej krajinnej oblasti patrí i časť katastra našej obce. Pri vstupe do horského prostredia sú osadené tabuľky so štátnym znakom SR, ktoré upozorňujú, že sa nachádzame v chránenom pásme.
 

Výskyt a ťažba mramoru
Vývoj dobývacích a prieskumných prác na ložisku

Je nesporné, že strednotriasové vápence v okolí Klížskeho Hradišťa sa začali používať už v začiatkoch prvých tunajších kamenných stavieb. Svedčia o tom i jednotlivé kusy v murive tunajšieho starého románskeho kostolíka . Väčšina muriva je však z otesaných kvadrov andezitových tufov, ktoré sa vyskytujú v širšom okolí do 10- 20 km. Až do 19. stor. asi neboli využívané špecifické vlastnosti tunajších čiernych vápencov. Starého dáta je azda primitívna výroba vápna, ktorá zrejme tu mala tradíciu. O počiatkoch kamenárskej výroby koncom 19. stor. podal určité správy maďarský geológ. Podľa neho v r. 1878 istý kamenársky majster z okolia Komárna začal tu ako prvý so spracúvaním tunajšieho čierneho vápenca, po ňom prevzal výrobu istý budapeštiansky podnikateľ a neskoršie dvaja podnikatelia z Viedne, ktorí tento mramor používali na obkladanie viedenského parlamentu, tiež sa ním obkladal budapeštiansky parlament, je ním obložený i Obchodný dom Dunaj v Bratislave. Tiež sa mramor použil pre spodný diel sarkofágu / hrobka/ grófa Miggariho v Zlatých Moravciach . Uvádza sa, že z tohto vápenca boli robené náhrobníky, záhradné schody, portále a pod. Vyťažený materiál bol odvážaný do továrne fy HAUSZMAN v Budapešti. Maď. geológ Schafarzik ďalej uvádza, že rovnaký čierny vápenec bol zistený pri ťažbe vápenca na pálenie vápna i v Doline, ale nezmieňuje sa o jeho ťažbe. Biele jurské vápence sa začali spracovávať až v r. 1893 dvomi kamenárskymi majstrami. Z vápenca sa tu robili kocky, dlaždičky, mozaika a údajne i isté schody. Kvalita nebola veľmi dobrá. Po 2. svet. vojne z lomu ťažilo priemerne 8 – 10 ľudí lavice čierneho vápenca a tieto v hrubo otesanom stave odvážali do vagónov, miesto ďalšieho spracovania nie je známe. Vyťažené boli údajne 2 – 3 m dlhé lavice. V ostatných terénoch ťažba zrejme nebola obnovená. Stará lomová stena, z ktorej pochádzali najlepšie bloky, v doline východne od kostola v Kl. Hradišti leží dnes priamo v intraviláne . Zaujímavým dokladom dokonalosti starej kamenárskej práce a kvality tunajšieho čierneho vápenca je krstiteľnica, umiestnená v tunajšom kostole. I keď je z niekoľkých kusov, prekvapuje jej dokonalá čierna farba, vysoký lesk a pekné bielo- žlté žilkovanie. Vyhotovená bola začiatkom XX. storočia. Okrem nej je v kostole niekoľko čiernych leštených dosák bez výraznejšieho žilkovania, ktoré boli vyhotovené až po 2. svet. vojne z bloku, ktorý dovtedy ležal ako schod pred kostolom. Výroba z bielych kryštalických mramorov mala zrejme ešte menší rozsah napriek veľkému počtu drobných starých lomov. Ťažba blokov tu musela byť skutočne nepatrná a skôr išlo o vysekávanie kociek pre spestrenie dlažieb.

Minulosť mramoru je u nás spájaná s drinou – miestni kamenári rozbíjali mramor ťažkými kladivami, v rukách zvierali krompáče a štrkové vidly a niekedy si pomohli štangľou silnou ako os na konskom povoze. Do prasklín vrážali chlapi kliny a do skál, ktoré chceli rozstreliť, dva dni vysekávali meter hlboké diery. Pri teple táto práca bola nepredstaviteľná lopota.

Anton Bujna kedysi vyprával o práci na lome, ktorú sám zažil. Hovoril, že zo spomínania vie, že za Františka Jozefa do našej dediny dorazili chlapi z Apeninského poloostrova. Blízo bane si postavili murovanú chatu, vyhĺbili studňu a vyťažený nerast odvážali nevedno kam. A. Bujnu hneď po vojne v bani zamestnal akýsi Štofka z Bratislavy. „Kopali sme horninu a na fúrikoch vyvážali zeminu. Bolo nás osem a zarábali sme 5 korún na hodinu. Dreli sme. Niektoré kusy merali po ručnom opracovaní aj dva metre a boli poriadne ťažké“, zamyslene kedysi hovoril pán Bujna a prezradil, že pod jedným kusom mramoru z Kl. Hradišťa sa dokonca zlomilo nákladné auto. Desaťtonové kusy mramoru však neboli nič nezvyčajné. Tibor Sasvári z katedry ložiskovej geológie Technickej univerzity v Košiciach hovorí, že pravý mramor sa na Slovensku nikdy neťažil, ani neťaží. Podľa neho v pravom mramore nie sú žily iného minerálu. Veľký Klíž má aj napriek tomu titul miniatúrne slovenské Toskánsko.